Vedzme, že ani dnes sa nenachádzame v nedohľadne dní plných tragédie, kedy sa ľudstvo namiesto multikultúrnej konfigurácie rozhodlo viesť permanentný boj so všetkým, čo mu bolo cudzie, neznáme a teda automaticky nevítané a nechcené. Strastiplné prelievanie krvi sa stalo pilierom všedných dní, zatiaľ čo kultúrna asimilácia sa odsunula do zóny nepoznania. Poľutovaniahodný čin, ktorý si ľudstvo dovolilo nie raz za rozsiahlu éru narodení a úmrtí vykonať.
Niežeby tomu nebolo tak i dnes. Totiž v momente, keď sa Európan rozhodne namieriť pohľadom na Blízky východ, vtrhnúť myšlienkou do nepretržite bombardovanej Sýrie alebo len jedinou reflexiou zakotviť na rozhraní dvoch krajín amerického kontinentu – USA a Mexika, uvedomí si, že spôsob segregácie ako zámerné oddeľovanie rôznorodých kultúr je stále prítomné, a to zúrivo a besne.
Pri pohľade na tú spúšť zanechanú v osamotenom kraji po výpaloch diel a disharmonickej symfónii zbraní, po neustále sa zvyšujúcom plači detí a bezútešnom kriku ich bezradných matiek, sme nútení skonštatovať zreteľný paradox dnešných dní: zatiaľ čo jedni viditeľne trpia v nepomenovateľne bolestivom ošiali rozvrátených kultúr, druhí sa snažia o nachádzanie ich krásy. Krásy, ktorá sa rodí v momente, keď Nemec prekračuje hranicu vedenú Uralom a naraz sa ocitá v Ázii; v momente, keď sa Francúz zrieka svojej národnej hrdosti, len aby sa priblížil k dojímavému stretu s tými, ktorých územia pred niekoľkými storočiami kolonizoval; v momente, kedy sa Američan rozhodne namiesto vojenských jednotiek vsunúť na územie Iraku pochopenie.
Pravdaže, takýto scenár sa javí byť rozkošnou utópiou na planéte, kde namiesto túžby poznania vládne túžba vládnuť. Avšak práve tento neutíchajúci smäd po dominancii a vplyve nie je jediným, čo nám ako ľudstvu zviera hrdlo. Presnejšie povedané, mali by sme sa naučiť chápať, že napriek despotickým chúťkam, ktoré sa nosia v horných radoch tých, čo dávajú rozkazy, svet ostáva brázdený aj chodidlami, ktoré túžia odhaľovať línie ďaleka, roztvárať obzory ľudskej identity a tak sa systematicky približovať k poznaniu. Moc, reálna moc je zakotvená v jedincovi samotnom, ktorý vykročil k možnosti odhalenia.
Takýto scenár nám ponúka jedinečný dokument Weit (alebo v preklade z nemčiny do angličtiny Far), zrealizovaný Patrickom Allgaierom, vyplnený farbami a zvukmi, ľudskými úsmevmi, nezabudnuteľnou plejádou pôsobivých ukážok, ktoré jednoznačne roztvárajú pole ľudského chápania. Divák v jeho prevedení nachádza vkusnú dávku inšpirácie, odvahy a vôle, ktoré v ich vzájomnom splynutí nechávajú vládnuť len mocnú túžbu po poznaní. Jeho hlavnými protagonistami je mladý nemecký pár, ktorý sa rozhodol jedného dňa opustiť už dobre poznaný Čierny les – múr svojej krajiny a vydáva sa smerom na východ. Po troch rokoch sa vracia späť, no už nie ako dvojica, ale rodinné trio prichádzajúce zo západu.